Komunistický režim bol diktatúra moci, ktorá chcela ovládať všetkých a všetko. Za komunizmu sme mali také príslovie, že kto nekradne zo štátneho, okráda vlastnú rodinu. Bol to spôsob ako prežiť.

Narodil som sa v roku 1943. Keď som v štyridsiatom deviatom začal chodiť do školy, na začiatku dňa sa museli všetci žiaci postaviť a pomodliť sa. O rok neskôr sme sa tiež museli postaviť, ale namiesto modlenia sme spievali Pieseň práce. Každý hovoril, že musíme zabudnúť na cirkev a náboženstvo. Hlavne učitelia nám hovorili, že máme Boha vypustiť z hlavy. Kto vyznával inú ideológiu ako oficiálnu komunistickú, toho režim považoval za nepriateľa.

Počas komunizmu viedol každý dvojitý život - verejný a súkromný. Verejný život bol povinná loajalita ku komunistickému režimu. Môj otec pracoval v kancelárii a bol členom komunistickej strany. Urobil to, lebo sa musel postarať o rodinu. Ale večer si zapol rádio Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu. To bol jediný spôsob, ako získať informácie z druhej strany. Ináč bol štát ako väzenie, všetko bolo centrálne kontrolované. Komunistický blok vo východnej Európe bol všetkými možnými prostriedkami izolovaný od ostatného sveta. V tom čase ste nevedeli, čo sa deje na druhej strane múru.

Počas tých rokov museli robiť aj ženy, pretože finančná situácia bola taká, že nebolo dosť peňazí. Dokonca aj moja mama, ktorá mala štyri deti, musela ísť pracovať, pretože otcov plat nestačil uživiť rodinu. Režim ovplyvňoval aj malé deti. Dookola im opakovali, že najlepší štát je Rusko a za ním ostatné socialistické krajiny. A že kapitalistické štáty sú naozaj zlé a že chcú iba vojnu. Ja som tomu veril, pretože o ničom inom som nevedel.

Ako trinásť či štrnásťročný som športoval. Pre tínedžera nebolo nič lepšie ako šport, lebo ten nebol poznačený ideológiou. Bol v tomto zmysle čistý. Bol som držiteľom slovenského národného rekordu v trojskoku, keď som mal dvadsaťdva rokov. Vtedy som išiel prvýkrát na Západ ako športovec. A tam som videl, aké to naozaj je. Potom už nebolo možné veriť v komunistickú ideológiu.

V roku 1968 som bol na povinnej vojenskej službe. Začlenili ma do vojenského športového klubu v Banskej Bystrici. Toto športové centrum bolo vytvorené pre vojakov - športovcov. Keď začala ruská vojenská okupácia Československa, bolo nám povedané, že máme byť v pohotovosti a v prípade napadnutia zahájiť obranu. To trvalo len dva dni. Potom prišiel rozkaz, že proti Rusom bojovať nebudeme. Vláda pochopila, že ruská armáda je príliš veľká. V tom čase som chcel emigrovať na Západ, ale nebolo možné to urobiť spolu s mojou rodinou. Takže namiesto toho som sa zmieril s mojím životom.

Ale nasledujúce roky boli veľmi bohaté. Ako architekt som mal celkom dobrý život. Navrhoval som obytné stavby, kultúrne domy a neskôr športové štadióny. Architektúra bola silne ovplyvnená ideológiou. 

Po revolúcii, ktorá v roku 1989 znovu priniesla demokraciu do východoeurópskych štátov,  je zjavné, že hlavnou vecou nie je ideológia, ale peniaze. Vládne ten, kto má peniaze. Na Slovensku je vo všeobecnosti málo rešpektovaná odborná kvalita urbanistov a architektov. Developeri nepočúvajú architektov, nedajú na skúsenosti. Som si istý, že toto sa netýka len architektúry, ale aj ostatných sektorov v spoločnosti. Máme viac obchodov, ale menej kultúrnych a zelených priestorov. Ide to týmto smerom.

Od revolúcie som architekt na voľnej nohe. Mám viacej osobnej a tvorivej slobody ako predtým, a zároveň viac zodpovednosti. Keď som bol zamestnaný, bol to štát, kto sa postaral o zákazky. Teraz si prácu musím nájsť sám. V súčasnosti navrhujem menšie budovy, rodinné domy a interiéry. 

Myslím si, že tento čas je lepší. Bežný občan nie je ako ovca v stáde, ale má väčšiu zodpovednosť a môže sa rozhodnúť sám za seba. Mať svoj osud vo vlastných rukách je oveľa lepšie.Celý život robím to, čo mám rád. Som šťasťný, že je to tak.

Tento rozhovor sa uskutočnil v slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Autoportrét