Básne som začal publikovať v roku 1969 a moja prvá kniha vyšla v roku 1973. V osemdesiatych rokoch som písal hlavne básne proti režimu. Chcel som ich vydať, hoci som vedel, že s tým budú problémy, a tak som poslal na jar 1989 rukopis do vydavateľstva. Ale oni sa báli knihu vydať.

Od r. 1977 som celých desať rokov nesmel vydať svoje zbierky básní. Ľubomír Feldek bol asi jediným redaktorom, čo sa snažil aspoň niečo presadiť. Ale jeho šéf V. Mihálik, fanatický komunista, to nechcel vydať, pretože bol tuhý antisemita. V osemdesiatych rokoch som tiež napísal básne, ktoré sa zakladali na židovskej skúsenosti. Koncom roku 1985 mi Feldek zavolal, že jeho šéf odchádza z práce v januári 1986, tak aby som si pripravil všetky rukopisy, čo neboli publikované. Druhého januára som mu všetko doniesol. V tých časoch trvalo rok až dva, kým niečo mohlo byť vydané, pretože celé hospodárstvo, vrátane vydavateľstiev, bolo plánované. Ale on to naplánoval už na rok 1987.

V tom istom čase, čase normalizácie, tu bola škola poézie, kde sa mladí básnici učili, ako písať v duchu socialistického realizmu. Patril som k trom či štyrom mladým básnikom, ktorým vydali nejaké knihy na začiatku sedemdesiatych rokov a nechceli mať s touto školou (mimochodom, bola to škola V. Mihálika) nič spoločné. Písali sme pesimistické básne, pretože naša skúsenosť bola taká. Preto a tiež preto, lebo som bol žid, boli niektorí ľudia proti mne.

Na Slovensku, najmä medzi tzv. intelektuálmi, je stále antisemitizmus a vždy tu bol. V šesťdesiatych rokoch, keď som chodil na strednú školu, to bolo často nepríjemné, niektorí spolužiaci sa mi posmievali, ba terorizovali, ale od vysokej školy som sa prestal báť. Občas nejakí opití básnici v Klube spisovateľov mi pripomenú, že som žid, alebo robia nepekné poznámky o židoch vo všeobecnosti a ja im poviem, aby sa nezahrávali s ohňom, že im to ten ich pánboh raz zráta.

Bol som pri tom, keď sa v prvých hodinách Nežnej revolúcie formoval koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu. Polovica z ľudí, ktorí stáli za revolúciou, neboli tí praví, pretože ju iba použili pre svoj prospech. V mojej malej dedine za Bratislavou sa nič nedialo, nedochádzalo k žiadnym zmenám. Asi po týždni som išiel za miestnou lekárkou a povedal som jej, že by sme mali vytvoriť koordinačný výbor. A tak sme aj urobili. Každý deň sme sa stretli o piatej poobede v jednej miestnosti národného výboru a ľudia prichádzali s návrhmi o tom, čo by sme mali v našej dedine urobiť.

Len čo bol schválený zákon, že komunistická strana už nemá vedúcu úlohu v spoločnosti, dal som návrh, aby ohyzdná socha Lenina z hrdzavého drôtu strede našej obce bola odstránená. Jeden muž sediaci v rohu, poľnohospodársky inžinier, povedal, že tá socha patrí miestnemu roľníckemu družstvu. Napísali sme teda list predsedovi toho družstva, aby hneď sochu odstránil, lebo už neplatí „vedúca úloha komunistickej strany“ a teda Lenin nemá v našej dedine čo hľadať. To bolo asi o šiestej alebo siedmej večer. Ľudia, ktorí išli na autobus na druhý deň ráno o piatej, už videli, že namiesto sochy je tam prázdny priestor. Tento mlčanlivý muž, ktorý bol naším poslíkom, sa po čase stal starostom v našej dedine a je ním dodnes. Patrí ku KDH a namiesto Lenina sú v dedine zase postavičky a sochy svätých... To bol môj malý príspevok k revolúcii, pretože po pár týždňoch musela lekárka venovať všetky sily chorým a ja som odišiel ako fulbrightista do Los Angeles.

Po revolúcii som urobil nejaké malé zmeny v mojich básňach. Tie, ktoré boli upravené alebo vyškrtnuté, som vrátil do pôvodnej podoby. A básne, kde význam bol skrytý, som trochu prepísal a urobil význam jasnejší. Tieto básne som publikoval minulý rok v knihe Tajomstvá dokorán.

Revolúcia otvorila horizont, otvorila možnosť realizovať nové nápady a skúsenosti. Od poézie som sa dostal k písaniu divadelných hier. Napísal som dve hry o Franzovi Kafkovi. Predtým by som sa do toho asi nebol pustil, pretože Kafka bol v Československu nežiadaným a nevítaným spisovateľom. Teraz spolu s ďalšími slovenskými intelektuálmi sme svetoobčania. Asi osemdesiat percent z nás patrí svetu, tí ostatní oplakávajú staré časy či brúsia svoje nacionalistické šabličky. To je to, čo nám priniesla revolúcia.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine

Foto: Petyo Peter Drezik