Elena Flasková , prekladatelka, ucitelka francuzstiny

Prakticky celý svoj zivot som prezila v Bratislave, takze moje skúsenosti s bývalým rezimom sa viazu k tomuto mestu. Mozem povedat, ze som mala stastné detstvo. Bola som dobrá ziacka a pionierka. V hlave som si vytvorila ilúziu o Rusoch. Ale táto ilúzia padla v mojich sedemnástich rokoch, s príchodom ruskej armády v sestdeiatom osmom. Velmi dobre si pamatám ten den. S priatelkou sme isli hrat skoro ráno tenis. O cosi neskor nám rodicia zavolali, aby sme nesli samé domov, pretoze poculi v rádiu o príchode ruskej armády. Nemohli sme tomu uverit az do momentu, ked sme uvideli tanky na hlavnom námestí. Boli sme tam, ked sa zacalo strielat a skryli sme sa v pasázi.

Tiez sme odmontovávali názvy ulíc, lepili sme protiruské plagáty, menili smer orientacných sípok, aby sme dezorientovali armádu. Pamatám si, ako sa staré rustinárky snazili prehovorit vojakov, aby sli domov. Boli to mladí chlapci, ktori sem prisli na povel zhora a boli rovnako zmatení ako my. 

Napriek tomu, este v 1969 sa mi podarilo dostat sa do Francúzska. Rodina, u ktorej som bývala, sa ma snazila presvedcit, aby som tam ostala. Rozhodla som sa vatit a ukoncit skolu. Odvtedy az do roku 1989 som nemohla vycestovat do Francúzska, aj ked to bolo dolezité pre moje povolanie prekladatelky a ucitelky francúzstiny.

 Po sestdesiatom osmom mnohí ludia stratili záujem o politiku, akási apatia, dezilúzia bola vo vzduchu. Napriek tomu som sa nestretla s mnohými restrikciami. Dokonca som dostávala francúzsky ELLE. Niekedy, ked francúzska osobnost, ktorá kritizovala komunizmus, sa objavila v casopise, toto císlo ku mne neprislo, iba oznámenie, ze bolo cenzúrované. Podarilo sa nám vidiet takmer vsetky dolezité filmy zo západu, tie ktore som nevidela oficialne v kinách som sledovala na novinárskych projekciách.

Ako prekladatelke sa mi pácila kvalita práce pocas bývalého rezimu. Prekladatel potreboval speciálne skúsky a práca sa vseobecne brala serióznejsie. Knihy mali tvrdé obaly, ilustrácie a sprievodný text, doslov od spisovatela, kritika, alebo prekladatela. Dnesným kritériom pre vydanie knihy je ako dobre sa bude predávat na trhu. 

Vsetky knihy pocas bývalého rezimu museli prejst ideologickou cenzúrou. Tak sa napríklad prekrásna knizka, ktoru som prelozila, nevydala az do roku 89. Knizka je príbehom o chlapcovi, ktory má magickú schopnost premenit vsetko, coho sa dotkne, na rastliny. Takto dotykom znicí celú otcovu zbrojársku fabriku. Na konci knizky sa chlapec premení na anjela.

To bolo neprijatelné pre cenzúru. Samozrejme, nemohla som poziadat Francúzskeho spisovatela, aby zmenil anjela na pioniera!

V 1989, ked som zacala ucit francúzstinu na VSMU, veci sa zacali uvolnovat. Uz bolo cítit vo vzduchu perestrojku. Ale az po páde berlínskeho múru sme uverili, ze nieco podobne je mozné u nás. Vsetko sa dialo priamo na skole. VPN, revolucný orgán sidlil v budove hned naproti. Bola to eufória. Zrazu sme uverili, ze vsetko je mozné, a ze pride velká zmena. A aj prisla. Len si myslím, ze bola prílis radikálna. Mozem povedat, ze tá forma tretej cesty, ktorou siel Dubcek pred  setdesiatym osmym, bola cesta, ktorej som ja verila. Nie táto dnesná konzumná spolocnost. Predtým sa hladala ludskejsia cesta. Desím sa dnesnej povrchnosti. Toto tu predtým nebolo. Nesúhlasím s dnesným uctievaním penazí a majetku ako skutocných hodnot. 

Z rozhovoru medzi Otom Hudecom a Elenou Flaškovou

Foto: Peter Żákovič, FOTO SME